Akcie OKST VU 2020

Na hrebeni Nízkych Tatier

            Nie je turistu alebo vyznávača potuliek po horách, ktorému by neučaroval hrebeň Nízkych Tatier s krásnymi výhľadmi a obľúbenými dominantami, medzi ktoré patrí Chopok či Ďumbier. Ak po hrebeni idete po prvýkrát, alebo ste už po ňom prešli
jeden - dva či viackrát, svojich verných vie prilákať v každom ročnom období. 
V sobotu ráno 22. augusta 2020 vyrazil autobus z Veľkých Uheriec smerom k Jasnej. Predpoveď slnečného počasia od známych televíznych meteorológov už vopred navnadila turistov z nášho klubu na príjemne strávený deň v Demänovskej doline. Predzvesťou dobrej nálady počas cesty bola aj prítomnosť gitarového  Šemiho a ozembuchu Jožka Tomu.   
Pár minút po ôsmej ráno sme dorazili na parkovisko v Jasnej, kde sme sa rozdelili
na dve časti. Prevažná väčšina zamierila k pokladni lanovky Biela púť - Priehyba, zvyšok fyzicky zdatnejších turistov sa pod vedením Juraja Ťapuchu rozhodol pre výstup na hrebeň
po vlastných.
Napriek tomu, že ráno bolo na údolnej stanici lanovky málo ľudí, väčšie zdržanie nám spôsobila lanovka Twinliner z Kolieska na Priehybu. Z Priehyby sme sa kabínovou lanovkou vyviezli k Rotunde na Chopku, kde sa naši turisti rozišli na viaceré strany: jedni sa zostali túlať po okolí Chopku a potom zostúpili do Jasnej a k Demänovskej jaskyni slobody, ďalší sa vybrali na Ďumbier a zvyšok sa rozhodol zdolať pre mnohých nepoznaný vrchol Siná.
Po červenej značke od Rotundy na Chopku cez Dereše sme prišli na Poľanu, kde našu skupinu dobehol aj predseda klubu Jožko s Jankou. A keďže sme sa nachádzali v Demänovskej doline, Jožko nám doprial „Demänovkový“ doping a povzbudenie
pred pokračovaním k Sinej. Od Poľany sme sa vydali po žltej značke do sedla Siná.
Pri zostupe z Poľany sme postupne strácali výšku, prešli v príjemnom tieni lesa a pred sebou stále sledovali ostrý štít Siná. Začali pre nás strmé stúpania, úzke chodníky,
na niektorých miestach zabezpečené reťazami. Čím dlhšie sme stúpali, tým sa nám Siná aj vďaka horúcemu počasiu zdala vzdialenejšia. Jedinými turistami na tejto ceste bola naša skupina a zostupujúca maďarská rodina, ktorej sme sa už trochu zúfalí spýtali, koľko ešte trvá cesta na vrchol. Po odpovedi v angličtine „20 minút“ a poznámke o krásnych výhľadoch sme dostali novú energiu do unavených nôh. Pre slnkom zmorených turistov však bolo maďarských 20 minút ako bulharská konštanta, ktorá v skutočnosti znamenala 40 minút. Boj sme nevzdali a nakoniec sme stáli pod dreveným krížom na vrchole.  
Siná je považovaná za jeden z najkrajších vrchov Nízkych Tatier, s nadmorskou výškou 1560 m a charakteristickým ostrým končiarom. Výhľady z nej boli naozaj krásne, okrem okolitých vrchov pohoria a Liptovskej Mary bolo jasne vidno Západné Tatry, Vysoké Tatry, Chočské vrchy, Veľkú a Malú Fatru, Oravskú Maguru a Oravské Beskydy. Okrem nás však na vrchole boli aj ďalší, pre nás nepríjemní návštevníci v podobe lietajúceho hmyzu, ktorému sme narušili inak pokojné miesto. A tak sme sa po krátkom občerstvení vydali na 1,5-hodinový zostup k Demänovskej jaskyni slobody. Cesta dolu viedla príjemným lesom, popri zurčiacom potoku. Miestami sa nám žlto značený turistický chodník strácal v potoku,
prekonávali sme popadané stromy a viaceré prírodné prekážky. Zeleň a ľadová horská voda nám dodávali posledné sily a stále viac nás približovali k vytúženému studenému pivu v bufete pri jaskyni Slobody.
Po celodennej túre sme „prepadli“ mladú pani bufetárku“, ktorá smädným veľkouhereckým turistom nestíhala čapovať pivo. Mnohí z nás podcenili horúce slnko a okrem príjemne prežitého dňa si so sebou odniesli aj trochu viac opálené miesta na tele.  
O pol siedmej večer sme opustili parkovisko pred Demänovskou jaskyňou slobody a vydali sa na cestu domov. Náladu v autobuse opäť spríjemňoval Šemi a Jožko s ozembuchom. Po ceste sme zastavili na krátku prestávku na parkovisku pri Turanoch,
kde sme stretli priateľov z turistického oddielu z Oslian.
Aj keď unavení po horúcom dni v tatranskej prírode, ale všetci zdraví, sme sa večer vrátili do svojich domovov. Hrebeň Nízkych Tatier a jeho chodníky na nás čakajú aj nabudúce, aby opäť potešili oči aj dušu každého milovníka prírody.